,,V prvom rade by som chcela povedať, že tieto píbehy budú mať len jeden diel a budú čisto vymyslené z mojej vlastnej hlavy. Väčšinou sa budem orientovať na také smutnejšie, kedže ma naozaj nebaví písať niečo, kde je dopredu jasné že to skončí Happy End-om. Takže len toľko.. :) Vaša Alexandra :) "

HOPE YOU LIKE IT ;)

 Moja prvá jednodielovečka. Taká trošku začiatočnícka, ale snáď sa vám bude aj tak páčiť.. :) Vaša Sašen..

"Nikto ma nechápe." to boli slová ktoré som si hovoril v poslednej dobe stále a práve tieto slová zo mňa spravili trosku. Myslel som si že byť slávny je práve to o čom som celý svoj život sníval. No teraz tu stojím sám vo svojej izbe a rozmýšlam či bola sláva naozaj to čo som chcel. Zlomený sa hodím na postel a ako vždy rozmýšlam o zmysle svojho života. Čo keby som odišiel? Má vôbec význam ostávať tu v Londýne? S chalanmi sa v poslednej dobe len hádame. Stále mi v hlave odznieva Harryho posledná veta. "Kiež by sme sa nikdy nestretli." Ešte teraz to bolí. V sekunde sa náš celý spoločný sen rozplynul a odvtedy sme sa nevideli. Je to už mesiac, mesiac stávený bez mojich bratov, bez zmyslu života. Z myšlienok ma prebudil smäd, rýchlo som sa postavil a v kuchyni si napustil studenú vodu, ktorú som do seba doslova nalial.

" Zayn, do riti pochop to my sme spolu ako kapela skončili už ťa nikdy nechcem vidieť." Povedal vtedy a odišiel. Nervozita sa vo mne stupňovala. Prázdny pohár pristál na bielej stene, kde sa roztrieštil na milión kúskov, tak ako moje srdce.

" Buď teraz alebo nikdy." Ozval sa v mojom vnútry hlas, ktorý som toľko potláčal do úzadia,

"Nebuď srab a sprav to," Ani som sa neobťažoval zobrať si zo šatníka bundu aj tak bude o chvíľu po všetkom. Po mojom úžasnom živote megastar. Už nikto sa nikdy nedozvie o mojom páde a zlyhaní, je koniec. Áno presne takto som to chcel. Ani neviem ako ale zrazu som bol tam. Tmavú uličku osvetlovalo len pár lámp. Hnilobný zápach sa šíril z každého kúsku mokrej zeme. Práve toto miesto som hladal, určite ho tu nájdem. V tom sa ako na zavolanie otvorili dvere a stál v nich on.

" Čo tu chceš?!" Skrýkol hneď ako ma zazrel.

" Pamätáš si čo si mi povedal naposledy?" Nechápavo na mňa pozrel no v jeho očiach som videl stupňujúci sa hnev.

" Chcel si ma zabiť. Pamätáš si to ešte? Tak prečo to nespraviť hneď tu a teraz." Povedal som s bláznivým smiechom.

" Choď preč. Ty sa zabiješ aj sám. Nebudem si s tebou špiniť ruky." Zakričal a otočil sa na odchod.

" Myslel som si že si kvoli nej ochotný spraviť všetko. Vieš bola taká sladká." Potreba skoncovať so všetkým vo mne rástla a ja som bol ochotný spraviť všetko len aby už konečne ukončil moje trápenie.

" Vieš o tom že je toto tvoj koniec ?" Jedným ťahom odistil rozkladací nožík a prišiel ku mne. Pocit blížiacej sa smrti však nebol taký ako som si myslel. Zacítil som silné pichnutie pod rebrami a vlášne teplo. Nemal som energiu kričať a možno som aj nechcel. Moje telo sa striaslo zimou v mysli sa mi vytvárali posledné obrazce. Bol som na nich ja s chalanmi, mojimi bratmi. Boli sme šťastný práve sme sa smiali na Niallovi, ktorý sa zase niečim napchával. A potom tam bola ona Periie, tak strašne som jej ublížil. Zmyslami otupenými od toľkej bolesti som započul niečie hlasy a plač. Boli to oni, tý ktorý pri mne vždy stáli, moja rodina a priatelia. A zrazu som už nepočul nič videl som ako moje telo leží v jednej z nemocničných izieb, kde okolo neho pobehovalo veľa lekárov, ktorý sa ho snažili oživiť. No ja už som bol niekde inde, tam odkial ma už nemohol nikto vrátiť. Chcel som ich posledný krát vidieť, povedať im že som v poriadku a že sa o mňa nemusia báť, že už sa mám lepšie, ale nešlo to . Len tak som stál a pozeral na celú scenériu. Na lekárov opúšťajúcich moju izbu s kamennými výrazmi na tvárach a so smútkom v očiach, že ma nedokázali zachrániť. Tak strašne som to chcel zmeniť a vrátiť sa spať k nim a povedať im ako ich strašne ľúbim a že mi to je lúto.

Pohlad Harryho:

Dnes sú to presne 2 dni od kedy našli Zayna dobodaného v tej uličke. Pocit viny sa vo mne stále stupňuje ako som len mohlo povedať že by som bol najradšej keby osm ho nikdy nestretol. Tak strašne mi chýba jeho smiech. Slzy mi začali nekontrolovateľne padať hneď ako som uvidel celý smútočný sprievod a slzy v očiach každého zúčastneného. Keď sa celý smútočný obrad skončil ľudia pomaly začali odchádzať no ja som tam spolu s chalanmi ostal stáť. Ticho medzi nami bolo neznesiteľné. Každý sme mali plnú hlavu myšlienok a oči plné sĺz za kamarátom, členom rodiny, nenahraditeľnou súčasťou našich životov. Vonku pršalo no mne to nevadilo. Pod stúpajúcou ťarchou posledných udalosti som sa zosypal na kolená.

" Zayn, nikdy to nemalo takto skončiť. Ešte teraz si pamätám ako som ťa prvý krát stretol. Tak strašne mi chýbaš. Pamätáš si ako sme si sĺúbili že budeme spolu ako skupina až pokial ... nebudeme starý. Prečo si nás tu nechal len tak samých... " Prehovoril som do ticha.

" Navždy budeš v našich srdciach." Dopovedali chalani.

" Si náš kamarát a navždy aj budeš. Nikdy na teba nezabudneme Zain Jawaad Malik."

Ďalšia z mojich jednodieloviek... Bez názvu .. :) Hope you like it .. :P 

"Prepáč." Bolo posledné na čo som sa zmohla. V jeho očiach bol vydieť hnev a beznádej. " Ako si to mohla dopustiť?" S jeho slovami vyšla na povrch všetka bolesť, ktorá bola potláčaná. " Ako si mohla dopustiť to že nás rozdelil. Uvedomuješ si ako strašne ťa milujem? Ale teraz je koniec." Povedal a odišiel. Posledné zvyšky odhodlania ma v sekunde prešli a pomaly som sa zosúvala po stene. Spomienkami som zablúdila presne do momentu, kde sme boli iba my. On, ja a naša láska, ktorá mala trvať naveky. Bol večer, ležali sme na deke uprostred veľkej lúky. Na nebi svietili hviezdy, vial jemný vetrík. Jeho láska spolu s mojou vytvárajúce oblak šťastia. Ešte taraz si spomínam na jeho prvé ľúbim ťa, jeho jamky na lícach, keď sa usmiaval. No teraz je koniec... Som uväznená vo veľkej čiernej priepasti s ktorej ma dokáže dostať len jeho láska, tak beznádejne túžim aby som to mohla všetko vrátiť späť, aby som mohla vrátiť späť tú neskutočnú chybu, ktorú som spravila. Ako rýchlo som dokázala našu lásku ukončiť a sklamať človeka pre ktorého by som bola ochotná zomrieť. Prázdno v mojom srdci sa každým nádychom zväčšovalo a bralo so sebou aj posledné zvyšky triezveho rozumu. Vždy som premýšlala o tom ako sa môže normálny človek zo dna na deň zmeniť na úplnu trosku. Nikdy som nerozumela zufalým pokusom o samovraždu z lásky. No teraz mi to bolo všetko jasné, mala som chuť utiecť preč. Niekam, kde neexistuje pád a sklamanie. Niekde, kde nebudem cítiť tú strašnú bolesť, ktorá sa zväčšuje. Na miesto, kde budeme opäť spolu a ja budem môcť zmeniť všetko čo som urobila. No to už nejde. Náš osud bol predurčený. V hlave mi výril prúd myšlienok, neznesiteľné predstavy mojej lásky ako na mňa zabúda, ako mu je jedno kde som a či ešte vôbec žijem. Ten hrôzostrašný hlas vo mne ma núti spraviť niečo zlé, niečo čo budem ľutovať no práve teraz hnaná svojim strachom že o neho prídem blúdim po ulici a hladám toho človeka, ktorý toto všetko spôsobil. Svoj rýchly beh zastavujem až na mieste, kde ho určite nájdem. Ten odporný ľudský odpad, trosku, ktorá mi tak strašne skomplikovla život. Veď on si ani nezaslúži žiť. Dvere otváram so silným buchotom až omietka na bočnej strane odpadáva. Áno je tu cítim ho, ten hnusný zápach jeho kolínskej zmiešanej s cigaretovým dymom. Ako som predpoklada sedí presne tam kde vždy, na barovej stoličke, kde počíta peniaze. ,, Ty odporný hajzel." Kričím hneď od dverí. Všade je ticho, ďalšia vec ktorú som predpokladala, je tu sám. ,, Ahoj zlatko." Hovorí pokojne. ,, Pamätáš si čo si povedal?! Vraj sa o tom nikto nikdy nedozvie. Dobre vieš, prečo som to robila a aj napriek tomu si ma potopil. Prečo si do riti nemohol držať hubu?! Si špinavý hajzel a tým aj zostaneš. Obyčajný ľudský odpad!" Úsmev na jeho tvári rástol každou jednou urážkou, ktorú som mu adresovala. ,, Taký ako ty si nezaslúžia žiť. Dúfam že sa ti to raz všetko vráti a budeš skapínať pomaly. Ty chudák!" Miesnosťou sa niesla ozvena. Ani som nestihla zareagovať kedy vytiahol z vrecka pištol. Bolo počuť výstrel, jedným presným výstrelom mi guľka prevŕtala moje už bez tak na kúsky roztrhané srdce. Z mojich úst vyšla posledná veta adresovaná jemu, ,, Všetko sa ti to vráti..." Zvyšok vety visel niekde vo vzduchu. Moje krvácajúce telo ležalo na zemi. Mimo svojho tela, vysiaca niekde v priestore som sledovala všetko čo sa okolo odohrávalo. Videla som ako odchádza preč z baru akoby sa nič nestalo. Mala som v sebe toľko otázok. Je toto naozaj koniec? O chvílu som sa ocitla v sanitke a videla ako sa ma snažia oživiť no to bolo márne, pretože ja som bola mŕtva. Slzy sa mi rynuli po tvári a moje srdce o ktorom som si myslela že ho už nemám sa trhalo na ešte menšie kúsky. Sanitka zastavila pred veľkou nemocnicou avšak teraz to už bolo pokojné. Lekári vystúpili zo sanitky ticho a kludne. Každého z nich zasiahlo to, že ma nedokázali zachrániť. Na pravo bolo počuť zvuk bŕzd. Rýchlo som sa otočila a uvidela tam jeho. Josha, moju lásku, význam môjho bytia, človeka pri ktorom som sa cítila výnimočná. Pri ktorom som mala pocit, že sa všetko obráti na lepšie a hlavne človeka, ktorého som zradila a ublížila mu. Tak strašne som ho milovala.. no tomu je teraz koniec.. už nikdy nebudeme spolu. Slzy v jeho očiach sa nedali nevšimnúť. Pri bolesti, ktorá sa mu zračila v tvári ma pichlo pri srdci. Pomaly som k nemu podišla, no on ma nevidel. Plakal pri mojom tele a prosil ma aby som sa vrátila naspäť a ako mu to je strašne ľúto. No tá bezvládna bábka ležala na posteli a ani sa nepohla. Rukou som mu prešla po líci a zacítila som jeho hladkú pokožku. Všimla som si zimomriavky na jeho tele, keď sa pozrel na miesto, kde som stála. No on ma nevidel. " Debby si to ty?" Povedal do prázdna. Pomaly som pristúpila k nemu ešte bližšie a pobozkala ho na pery. " Nikdy som si nechcela ublížiť, tak strašne mi je ľúto to ako som ťa zradila. Pamätáš si na ten deň, keď si mi povedal ako ma ľúbiš? To bol ten najkrajší deň v mojom živote. Som ti vďačná za každý jednu chvíľu, ktorú som strávila s tebou, za každú sekundu môjho života. Teraz však prichádza čas kedy sa naše cesty musia rozísť, pretože ja už do tohto sveta nepatrím, ale ty áno. Prosím sľúb mi, že budeš šťastný aj bezo mňa ..Milujem ťa a navždy budem." Pošepkala som mu do ucha. ,, Nikdy na teba nezabudnem. Navždy ťa budem milovať." Povedal. Ešte raz som ho pobozkala na líce a na zem nechala dopadnúť ružu, ktorú si hneď vzal do rúk. So slzami v očiach som sa lúčila s niekým, kto v mojom živote znamenal všetko. A potom som bola niekde inde, tam kde nebol on ...

Kratšia .. Napísaná zo srdca .. Tak snáď sa bude páčiť .. :) Sašen

Tak dôverne poznáš ten pocit, keď už nemáš chuť pokračovať, keď by si to už najradšej všetko zavesila na kliniec a nechala to tak. Avšak to sa nedá, pretože tvoje srdce ti to nedovolí. Malé spomienky, ktoré sa už dávno rozštiepili v tvojom vnútry sa opäť skladajú do mozaiky . Nechceš spraviť tú chybu, ktorú si spravila už veľa krát predtým. Rany v tvojom vnútry o ktorých si myslela, že sú dávno zahojené sa opäť vynárajú. Tvoj mozog ti radí aby si zabudla no srdce chce aby si tomu dala ešte jednu šancu. A ty zlomená sedíš a premýšľaš čo máš urobiť. Pocity v tebe sa miešajú. Máš chuť plakať, celé tvoje vnútro kričí. Slzy ti pomaly stekajú po tváry a ty len bezradne pozeráš do steny neschopná vysloviť tie ťažké vety. Slová ti viaznu v hrdle. A opäť je to tu, tá nikdy nekončiaca bolesť, pocit beznádeje, pretože nech urobíš čokoľvek budeš zlomená. Na pokraji svojich síl sa snažíš zabudnúť. Zabudnúť na všetko čo ti ho pripomína. Snažíš sa zaceliť tú veľkú dieru vo svojom vnútry... No to sa už nedá, pretože je tam už natrvalo a tebe ostáva len jediná možnosť. Naučiť sa žiť s tou bolesťou a tešiť sa z každodenného života, pretože tu máš vždy ľudí, ktorý sú ochotný ti pomôcť.. A nikdy nesmieš zabudnúť, že Veľké Dievčatá Neplačú!!